Klasicizmus (1770-1830) vznikol vo Francúzsku ako nový umelecký smer, hoci v tom čase sa v ostatných európskych krajinách ešte rozvíjal barok. Okrem Francúzska sa uplatnil najmä v Taliansku. V druhej polovici 18. storočia už ovládol celú Európu a pretrvával až do skorého 19.storočia. Na prelome 18. a 19. storočia sa klasicistické hnutie rozvinulo predovšetkým v sochárstve a v architektúre do neoklasicizmu. Vo Francúzsku bol klasicistický štýl v období vlády Napoleona Bonaparte (1800-1830) nazývaný empírom, v nemecky hovoriacich krajinách biedermaier a prejavil sa predovšetkým v úžitkovom umení najmä pri tvorbe interiérov, v dekoratívnom umení, architektúre a v móde.
Klasicistická maľba
Základnou črtou klasicizmu 18.-19. storočia je striktné odmietanie rokokovej ornamentalizácie architektúry, maliarstva a plastiky. V maľbe a sochárstve sú redukované vyjadrovacie prostriedky ako ilúzia telesnosti, priestorovosti a farebné kontrasty. Ako vzor slúži prehľadne usporiadaný rímsky reliéf (nachádzal sa na triumfálnych oblúkoch a stĺpoch a na sarkofágoch). Kultúra antiky sa vo všeobecnosti pokladala za historicky primeranú formu vyjadrenia absolutistickej moci. Klasicistické dielo bolo chápané ako umelecké vyjadrenie politicky motivovaného názoru.
Okrem estetického ideálu zdôrazňovalo aj etický rozmer. Bolo protikladom k hýrivému, šľachtickému rokoku a odmietalo jeho frivolné motívy aj eleganciu. Maliari používali antiku jej obsahom a formou ako estetickú predlohu. Na jej základe mohli vyjadriť súdobé myšlienky a aktuálny pohľad na svet. Náboženské motívy, ktoré až do baroka určovali podobu maliarstva, v klasicizme takmer vymizli. Táto premena hodnôt sa odzrkadlila v umení. Kresťanská viera stratila hlavnú spoločenskú pôsobnosť. Osvietenstvo, priemyselná revolúcia a rozpad absolutistického feudálneho panstva viedli k inému poňatiu Boha, sveta i človeka. Mytológia bola nahradená históriou a obrazmi z občianskeho sveta.
Klasicizmus orientovaný na umenie staroveku znamená predel v dejinách duchovnej vedy. Umelcami podaný obraz sveta nemal takmer nič spoločného s hodnotami zdedenými z renesancie. Návrat k antike nie je spojený len námetom, ale i výtvarným vyjadrením. Umelci dospeli inšpiráciou antickým umením k neprirodzene pôsobiacej reči obrazov. Zdôrazňovali v umení racionálny prístup. Diela z tohoto obdobia sa vyznačujú takmer fotografickým realizmom. Strediskami klasicistického umenia sa stali kráľovské dvory, salóny šľachty a kráľovské akadémie umenia. Maľba sa vyznačovala jasnými farbami a presnou, líniu zdôrazňovanou kresbou. V dielach je zachovaná prísnosť a strohosť tvarov, vyumelkovanosť a neprirodzenosť. Pôsobia chladne, sú zdržanlivo farebné, majú ostré obrysy a statické kompozície. Diela udržujú odstup od diváka, čím podčiarkujú triezvosť obrazov.
Ranný klasicizmus
Raný klasicizmus sa datuje už v 15. a 16.storočí, kedy sa renesanční umelci začali zaoberať štúdiom antiky. Prispôsobovali sa požiadavkám svojich čas, do kresťanskej spoločnosti zavádzali štýlové prvky pohanského staroveku. Novú podobu maliarstva rozvíjali už v 17. storočí maliari Nicolas Poussin, Claude Lorrain alebo Adam Elsheimer. Antické dedičstvo začalo najskôr prenikať do tzv. barokového klasicizmu, ktoré reprezentujú práve Poussin, Lorrain a Carracciovci (Lodovico a jeho bratranci Agostino a Annibale, ktorí si v Bologni založili vlastnú akadémiu). Poussinova tvorba mala rozhodujúci vplyv na klasicizmus konca 18.storočia, predovšetkým na tvorbu Davida. Tento významný predstaviteľ barokového klasicizmu pracoval i na oltárnom obraze v Ríme. Prísne klasickým štýlom sa výrazne odlišuje od ostatných výtvarných umelcov 17. storočia. Od roku 1630 smeroval svoju tvorbu k väčšej jasnosti a intelektuálnej precíznosti. Kresba bola zreteľná, zdôrazňujúca líniu. Mal jemný cit pre dokonalý poriadok. Jeho čistá obrazová výstavba je výrazom prísnosti a racionality. Intelektuálny spôsob maľby sa od základu odlišuje od teatrálnej emocionálnosti až afektovanosti rímskeho a flámskeho baroka. Jeho diela sú vážne a pritom hlboko dojímavé. Umelcove diela boli zreteľným protikladom excentrických a nádherou hýriacich obrazov z prostredia dvora. Diela Claude Lorraina sú inšpirované skôr témami antickej rímskej lyriky. Jeho maľby sú lyrické a pokojné. Spolu s Gaspardom Dughetom patril k najvýznamnejším krajinárom francúzskeho klasicizmu 17. storočia. Ďalším umelcom bol Adam Elsheimer, veľmi vplyvný maliar, ktorý spojil presnosť techniky s nápaditým skúmaním krajiny. Jeho obrazy majú nezameniteľnú bohatosť detailov a invencie a mal zásadný vplyv na tvorbu Rembrandta, Rubensa i Lorraina.
Klasicizmus a rímska antika
Čoraz vedeckejší prístup k rímskej antike sa zintenzívnil v 18.storočí v dielach škótskeho maliara a archeológa Gavina Hamiltona (pôsobiaceho v Ríme), ktorý položil základy klasicizmu. Spolupracoval s benátskym rytcom a architektom Giovanni Battistom Piranesi. Duchovným centrom klasicizmu sa stal Rím. Do popredia záujmu umelcov sa dostala rímska a grécka antika. Vplyv antickej minulosti sa prejavoval vo všetkých oblastiach umenia. Novou vlnou jej obdivu neboli len archeologické objavy nástenných malieb v Pompejoch a Herculaneu (v rokoch 1738-1748), ale i teoretické práce J. J. Winckelmanna (nemeckého historika umenia). V tomto období tiež začali umelci cestovať priamo za antickým umením. Antika sa presadila predovšetkým v talianskom a francúzskom maliarstve.
Rímske stredisko maliarskeho klasicizmu vznikalo v 18.storočí okolo maliara nemeckého pôvodu Antona Raphaela Mengsa a jeho priateľa, ktorý bol jedným z najvýznamnejších stúpencov antiky, Johanna Joachima Winckelmanna. Videl paralelu medzi formami umeleckého výrazu a morálnymi hodnotami spoločnosti, v ktorej vznikli. Nabádal umelcov, aby si osvojili ducha antiky a otrocky nekopírovali jej diela. Mengsova stropná maľba „Parnas“ (1760-1761) vo vile kardinála Albaniho bola vo všeobecnosti považovaná za prvé maliarske dielo klasicizmu. Charakteristická je absencia iluzionistických prvkov, ktoré sú typické pre barokové stropné maľby.
Vo Francúzsku sa stal koncom 18.storočia hlavným predstaviteľom druhej generácie (neo) klasicizmu (tzv. revolučného klasicizmu) Jacques - Louis David (dvorný maliar Napoleona). Tento nový umelecký štýl vznikol zmiešaním umeleckých a politických podnetov. David sa stal príkladom nového poňatia umenia, v ktorom umelec prejavuje vlastné zmýšľanie.On sám sa účastnil politického diania svojej krajiny, čo prenikalo aj do jeho umenia. Jeho dielo s historickým námetom Prísaha Horatiovcov vyvolalo obrovský rozruch. Obraz si u neho objednal Ľudovít XVI. Tato vyvážená maľba so sklonom k monumentalite sa opiera o jasný a triezvy svet rímskych obrazov. Prísna interpretácia námetu z rímskych dejín len zdôrazňuje jeho morálny význam. Je výrazom revolučných morálnych požiadaviek na osobnú účasť v bojoch, vedomie občianskej povinnosti a nadšeného vlastenectva. Dielo kladie dôraz na lojalitu voči štátu nad rodinné putá. Rovnaký postoj zachytáva jeho maľba Bruta. Po revolúcii ale nadobudli tieto obrazy celkom nový význam.
Ďalším uznávaným maliarom tohto obdobia bol Jean Auguste Ingres (žiak J.L. Davida, ale politicky sa neangažoval). Za základ maľby považoval presné pozorovanie a kresbu podľa prírody. Najväčší doraz kládol na obrys všetkých tvarov. Vnútornú kresbu zanedbával a plochy vypĺňal jemným emailovým farebným trblietaním. Toto poňatie viedlo neskôr k otvoreným konfliktom s francúzskymi romantikmi, predovšetkým Delacroixem (presadzoval maľbu riadiacu sa citom). Ďalšími významnými maliarmi 19. storočia boli Antoine-Jean Gros a Hubert Robert.
Na rozdiel od Talianska a Francúzska bolo klasicistické maliarstvo v Anglicku a Nemecku išpirované v 17. - 18. storočí viac stredovekým umením, kultúrou a literatúrou Germánov, ale i prírodou. Nový prístup k umeniu zachycujú plátna nemeckého maliara Johanna Zoffany.
Johann Heinrich Füssli síce pochádzal z rímskej školy, ale v tvorbe bol inšpirovaný germánskou mytológiou a Shakespearovými, Homérovými či Dantovými dielami. Diela anglického maliara Williama Hogartha vyjadrujú často kritiku proti korupcii vo verejnom živote, odpor vôči absolutistickej monarchii i proti Francúzsku i satirické zobrazenie spoločnosti.
Neskoršie v 19. storočí sa rozšíril klasicizmus aj do USA a prvým americkým maliarom bol John Trumbull, ktorý študoval maľbu v Anglicku. Dlho bol klasicizmus obľúbeným smerom v Rusku. Politika cára Petra Veľkého sa snažila otvoriť ruskú kultúru západným vplyvom, čo ovplyvnilo vývoj vo veľa oblastiach.
Prechod v časovom prelome medzi barokom a klasicizmom tvorili diela španielskeho maliara Francisca Goyu, ktorý maľoval predovšetkým ľudí a ich správanie. Vynikal výborným psychologickým pozorovacím talentom a obrazy prekypovali sviežosťou podania.
České výtvarné umenie klasicizmu je charakterizované tvorbou klasika Antonína Mánesa. Vo svojich dielach oslavoval život, prácu i národnú kultúru českého a slovenského ľudu. Bojové námety sú typické pre Jaroslava Čermáka. V tradíciách českej krajinomaľby pokračoval Adolf Kosárek. Významným portrétistom bol Karel Purkyně, zo slovenských výtvarníkov Peter Bohúň.
Klasicistické maliarstvo predstavuje len jeden zo smerov namierených proti baroku a rokoku. Takmer paralelne s klasicizmom sa rozvíjal i romantizmus. Aj keď pred rozumovou úvahou dával prednosť idealizovanému svetu pocitov a zdal sa byť protichodným klasicizmu, obidva smery preferovali subjektívny výraz a individuálne poňatie. Koncom 18. storočia je jednotný ráz umenia prekonaný a od tej doby prebiehajú rôzne umelecké smery paralelne vedľa seba.
Použité zdroje
- Mary Hollingsworthová: Umenie v dejinách človeka (vyd.: Vydavateľstvo Obzor, 1994, Bratislava)
- Anna-Carola Kraussová: Dějiny malířství od renesance k dnešku (vyd.: Nakladatelství Slovart, 1996, Praha)
- http://cs.wikipedia.org/wiki/Jacques-Louis_David
- http://wiki.rvp.cz/Kabinet/Ucebni_texty/V%C3%BDtvarn%C3%A1_v%C3%BDchova/D%C4%9Bjiny_v%C3%BDtvarn%C3%A9ho_um%C4%9Bn%C3%AD/Um%C4%9Bn%C3%AD_19._stolet%C3%AD/Mal%C3%AD%C5%99stv%C3%AD/Klasicismus