Vážna politická a ekonomická kríza v Španielsku v 17. storočí nijako neovplyvnila kultúru a toto storočie je v umení nazývané „Zlatým storočím“. Maliarska kariéra nesmierne nadaného španielskeho umelca Diega Velázqueza (1599 – 1660) sa od začiatku až do konca vyznačuje majstrovskými dielami a svojím umením podstatne ovplyvnil tvorbu ďalších maliarov.
Detstvo a roky mladosti
Najznámejší španielsky barokový maliar Diego Velázquez sa narodil v roku 1599. Rodičia patrili k nižšej šľachte, jeho otec pochádzal z portugalského šľachtického rodu. Diego bol najstarší zo siedmich súrodencov. V Seville vyštudoval latinskú školu. Otec ho dal do učenia k uznávanému, avšak príliš temperamentnému maliarovi Franciscovi Herretovi st. Čoskoro, ako 11 ročný prešiel do dielne Francisca Pacheco, ktorý viedol žiakov k vlastnej tvorbe a rešpektoval ich osobné dispozície i talent. U Velázqueza spoznal obrovské nadanie a všemožne ho podporoval. Umelec u neho získal všeobecný rozhľad a Pachecove mnohostranné záujmy prispeli k jeho všestrannému vzdelaniu. Štúdiá dokončil v roku 1617 a o rok neskôr sa oženil s dcérou Pachecu, Juanou. Do vena dostali niekoľko domov v Seville. Velázquez mal s manželkou dve dcéry, z toho mladšia z nich čoskoro zomrela.
Začiatok tvorby
Na začiatku tvorby sa Velázquez špecializoval na žánrové (ľudové) výjavy, ktoré sa vtedy nazývali „bodegones“. Široké ľudové vrstvy žili v tej dobe v biede a modely pre nich vyhľadával v uliciach a hostincoch rodného mesta.
Vytvoril tiež niekoľko nezvyčajne realistických náboženských obrazov, ale nevenoval im takú pozornosť ako ostatní súdobí španielski umelci. Niektoré z nich majú religiózne námety alebo mytologické témy zasadené do každodenného života.
Túžba portrétovať kráľovskú rodinu
Časom sa stal Velázquez známym a túžil sa zamestnať na kráľovskom dvore a portrétovať kráľovskú rodinu. Jeho krátky pobyt v Madride na jar 1623 mu dopomohol k dôležitým známostiam a stal sa rozhodujúcim pre jeho ďalšiu životnú kariéru. Už niekoľko mesiacov po návrate odchádza opäť do Madridu so svojím učiteľom Pachecom. Za veľmi priaznivých podmienok vstúpil na jeseň toho istého roku do kráľovských služieb s prísľubom, že smie len on sám v budúcnosti portrétovať členov kráľovskej rodiny a kráľovského dvora.
Štýl maľby
Maliarov výnimočný talent sa prejavil už v prvých samostatných prácach, ktoré pochádzajú zo sevillského obdobia. V dielach zo začiatku tvorby prevládajú odtiene hnedej a sivej farby a možno pozorovať maľbu s výraznými prvkami šerosvitu. Umelec kládol veľký dôraz na plastickosť. Atmosféru vyjadroval pomocou svetla a tieňa. Pod ich vplyvom stratili farby celkom svoju vlastnú hodnotu a vytvorili harmonický celok.
Jeho štýl maľby sa časom výrazne zmenil, aby vyhovoval maľbe portrétov. Obrazy sa stali svetlejšími a Velázquez si vytvoril vlastný druh realizmu. Línie sa strácajú vo svetle a farbe, tiene sa stávajú priehľadnými. Bohatšou a živšou je tiež farebná škála. Dochádza k uvoľnenejšiemu a plynulejšiemu spôsobu maľby.
Vplyv ostatných umelcov
V raných dielach Diega Velázqueza sa prejavuje vplyv holandských umelcov nielen obrazovými námetmi, ale tiež zmeraveným pohybom a voľným obsahovým a formálnym prejavom.
Pobytmi v Taliansku mal možnosť študovať podrobnejšie diela veľkých benátskych majstrov. Rozhodujúce pre jeho tvorbu bolo stretnutie s Ribaltovou školou vo Valencii. Bezprostredným stvárnením skutočnosti a umiestnením svetelného zdroja mimo obrazu postavy splývajú s priestorom. Pod vplyvom benátskej maľby prechádza v rokoch 1630 - 1650 k systematickému štýlu.
Koloristické majstrovstvo
Velázquez sa preslávil záľubou vo farbách a jemnou harmóniou odtieňov farieb. Pravdivosti jeho obrazov dodáva kolorit a vo svojich portrétoch presvedčivo zachytil každý detail. Obrazy sú namaľované sýtymi harmonizujúcimi farbami. Svoje mimoriadne koloristické kvality dokazuje obzvlášť pri portrétoch žien, kedy ich zobrazuje prekrásne zdobenými rúchami.
Originalita maliara
Maliarske umenie vo veľkej miere ovplyvnili inovácie Diega Velázqueza. Nakoľko bol otvorený novým myšlienkam, zaviedol nový spôsob vnímania a interpretácie skutočnosti. Každý objekt pozoroval ako samostatný celok. Pri tvorbe používal veľmi dlhé štetce, čo mu umožňovalo prácu s dlhými viditeľnými ťahmi. Drobnými dotykmi štetca farbu „rozbíjal“ a aby sme pochopili jeho maliarsku techniku, musíme sa vzdialiť. Prevzaté námety napĺňal celkom novým zmyslom. Prvé moderné krajinomaľby, ktoré vytvoril v Taliansku, mali obrovský význam pre budúcnosť.
Umelcova kariéra na španielskom kráľovskom dvore
Život Velázqueza bol neoddeliteľne spätý so španielskym kráľovským dvorom. Bol veľmi ctižiadostivý a vďaka svojmu portrétnemu umeniu bol v roku 1623 (ako 26 ročný) vymenovaný kráľom Filipom IV. Španielskym za dvorného maliara v madridskom paláci Alcazar. Velázquez sa stal sa kráľovým obľúbencom a vytvorili si spolu neobyčajne dôverný vzťah. Na zobrazenie kráľovského majestátu používal zaužívané portrétne formy ako je jazdecký portrét (používaný ako najvhodnejšia forma na vyjadrenie dôstojnosti a moci) alebo poľovnícky portrét stojacej postavy v pokoji, v ceremoniálnom odeve. Hľadal však aj nové interpretácie. Propagoval menej formálny a autoritatívny obraz španielskej monarchie.
Na madridskom dvore strávil v diplomatickej misii niekoľko mesiacov v roku 1628 aj Rubens. Medzi umelcami sa vytvorilo priateľstvo a hoci portrétovanie kráľa patrilo výsadne Velázquezovi, dostal Rubens objednávku na portrét kráľa.
Dosiahnutie najvyššieho postu v dvornej hierarchii
Oficiálne povinnosti Velázqueza presahovali aktivity bežne spojené s maľovaním. Okrem povinností pri dvore bol maliar poverený dôležitými politickými a administratívnymi funkciami. Stal sa z neho spoľahlivý dvoran a tento vysoký úrad si chcel udržať.
V roku 1627 bol vymenovaný za komorného uvádzača. V roku 1634 bol umelec povýšený na kráľovského garderobiera a dostal na starosť architektonické úlohy. Pri stavbe paláca Buen Retiro navrhol priestorovú výzdobu s 12 historickými obrazmi od rozličných španielskych majstrov, zobrazujúce nedávne vojnové udalosti (len jednu z rozmerných malieb vytvoril on sám, zvyšok doprial iným). Ďalej sa podieľal na výzdobe priestorov v Torre de la Paruda (veža v lesnom parku Pardo pri Madride), ktorá bola používaná počas poľovačiek. Tentoraz prispel významne výzdobou Rubens a Velázquez prispel tromi portrétmi členov kráľovskej rodiny ako poľovníkov.
Prejavom veľkej dôvery vo všestranné schopnosti Velázqueza bolo v roku 1646 jeho vymenovanie za vedúceho asistenta, neskôr inšpektora a pokladníka pri zriaďovaní novej galérie madridského zámku – Oktogónovej siene. Týmto úradom získal zodpovednosť za celú prestavbu. Prebudovanie starých priestorov zámku i nádhera nových siení vyjadrovala barokový pocit vládnucich feudálov.
Po návrate do Madridu v roku 1651 sa uchádzal o prestížne postavenie dvorného maršala, za ktorého bol v roku 1652 vymenovaný. Dosiahol tak najvyšší post vo dvorskej hierarchii. Mal zodpovednosť za kráľovské paláce, ich umelecké poklady, prípravy na návštevy monarchu v rozličných rezidenciách a ich trvalé sprevádzanie na cestách. V roku 1659 mu udelil kráľ najväčšiu poctu, keď ho pasoval na rytiera Rádu sv. Santiaga.
Aj na konci života si Diego Velázquez udržal povesť kráľovho obľúbenca.
Portrétna charakteristika postáv
Diego Velázquez bol pozoruhodným portrétistom s bohatým maliarskym štýlom. Na dvor sa dostal vďaka portrétnym schopnostiam a presvedčivým zachytením charakteru človeka. Každá objednávka sa pre neho stala novou tvorivou úlohou. Mal jedinečnú schopnosť vypozorovať realitu a zachytiť psychológiu postáv. Dôkladne pri práci študoval výzor ľudí, aby mohol na obraze vyjadriť ich osobnosť i charakter. Nikdy však svoje modely neidealizoval na úkor skutočnosti. Jeho podobizne z prostredia dvora majú vysokú hodnotu a vyžaruje z nich fluidum neobmedzeného chápania života.
Aby zmiernil jednotvárnu obrazovú schému, maľoval veľmi rád okrem kráľovskej rodiny odlišných ľudí, ktorých považoval za rovnako zaujímavých a dôležitých. Predovšetkým to bolo služobníctvo a najmä liliputáni, šašovia a dvorní blázni, ktorí patrili k stálemu sprievodu kráľa.
Mal schopnosť kombinovať aj potenciálne protikladné vlastnosti ako sú dôvernosť, vznešenosť a realizmus. Aj to robí jeho portréty kráľovskej rodiny tak úchvatnými.
Mimoriadne morálne vlastnosti umelca
Tento nadmieru vnímavý umelec sa pokúšal čo najvierohodnejšie stvárniť skutočnosť. Jeho postavy nie sú nikdy odrazom jeho nálad alebo vlastných zážitkov. K svojim dielam pristupoval mimoriadne humanisticky a vážil si človeka aj z nižších sociálnych vrstiev. Neuznával hranice medzi spoločenskými triedami. Mal úctu k životu i ľuďom, ktorá mu umožňovala objaviť vnútornú veľkosť a význam všedných činov jednoduchých ľudí.
Často maľoval postihnutých ľudí, ktorí boli pre umelca so zmyslom pre skutočnosť obzvlášť zaujímavými modelmi. Nikdy sa z ich duševných či telesných nedostatkov nevysmieva, ale ani k nim nezostáva ľahostajný. V hĺbavých psychologických štúdiách skôr vyjadruje ľudskú účasť na ich údelu. Svojim postavám dáva ľudskú dôstojnosť a akúsi vnútornú veľkosť. Obzvlášť zreteľným príkladom je obraz „Roznášač vody“, ktorý namaľoval len ako 20 ročný. Prostému mužovi dokázal dať takú majestátnu podobu, že sa tento jednoduchý výjav mení na takmer slávnostný dej.
Okrem toho nezištne podporoval svojich kolegov – umelcov. Nepoznal, čo je závisť ani žiarlivosť a dopomohol iným maliarom k objednávkam, ktoré by jemu nikto neodoprel.
Cesty do Talianska
V kráľovskej zbierke sa nachádzali početné Tizianove diela, ktoré Velázquez obdivoval. V roku 1629 odcestoval do Talianska nakúpiť ďalšie obrazy do kráľovskej zbierky a zároveň túžil spoznať možnosti tamojších umelcov. Niekoľko mesiacov strávil v Ríme, kde namaľoval dva malé pohľady zo záhrady vily Meddiciovcov. Vytvoril bezprostrednú reprodukciu prírody a oslobodil sa od zaužívaných spôsobov videnia.
Druhý raz odcestoval v roku 1649, aby získal významných majstrov na realizáciu malieb. Ovplyvnilo ho stretnutie s francúzskym maliarom Poussinom.
Neskoré obdobie
Maliar obdivuhodne zvládol početné mimoumelecké povinnosti a neustály rozruch okolo neho nijako nepoznačil jeho tvorbu. Tvoril rýchlo, nakoľko si to vyžadovali jeho čoraz náročnejšie povinnosti. Maliarske obdobie v rokoch 1651 - 1660 je charakteristické dokonalosťou syntetického štýlu. V tejto dobe vznikli jeho najzrelšie a najhlbšie práce.
Posledná cesta
Vyčerpávajúce služobné povinnosti urýchlili smrť Diega Velázqueza. Zomrel čoskoro po návrate z namáhavej cesty do Pyrenejí (na ktorej viedol s Filipom IV. infantku Máriu Teréziu za manželku francúzskemu kráľovi). Zomrel v Madride 7. 8. 1660 a druhý deň mal vystrojený slávnostný pohreb za hojnej účasti dvora. Jeho manželka ho prežila len o 7 dní.
Tvorba Velázqueza zostala pomerne dlho neznáma, nakoľko veľa diel bolo umiestnených v takmer neprístupných priestoroch kráľovského paláca. Dnes sú jeho obrazy všeobecne známe a väčšina z nich je uložená v madridskom múzeu Prado.
Významné diela
Traja muzikanti (okolo 1618), Dvaja jedáci (okolo 1620), Infant Baltasar Carlos s trpaslíkom, Filip IV. na love (okolo 1635), Gróf Olivares (okolo 1635), Kapitulácia Bredy (1634 - 35), Princ Baltazár Carlos na koni (okolo 1635), Korunovanie Panny Márie (okolo 1641 - 43) – oltárny obraz
Raňajky (okolo 1617 – 18) - pravdepodobne prvá vlastná maľba
Dvorné dámy - Las Meninas (1656) - najzložitejšie dielo
Infantka Margarita (asi 1653 - 54) – najkrajší detský portrét európskeho maliarstva
%2C_by_Diego_Vel%C3%A1zquez.jpg)
Klaňanie troch kráľov (1617 alebo 1619) – dielo pochádza z maliarových raných sevillských rokov. Zdôraznené sú portrétne črty postáv, dá sa predpokladať že modelmi boli konkrétne osoby
Roznášač vody (asi 1618 – 20) - žánrový obraz. Námet je typický pre jeho rané obdobie, zobrazuje prostých ľudí zo sevillskej viechy. S veľkou presvedčivosťou je namaľovaná mužova strhaná a vráskavá tvár, ktorý je oblečený v hnedom plášti s roztrhnutým rukávom. Majstrovské odstupňovanie svetla a tieňa, farebne tóny hnedej farby, ilúzia skleneného pohára a kameninovej hlinenej nádoby, na ktorej vidieť jemnú kvapku vody.
Stará kuchárka (1618) - všedný výjav ako staršia žena pripravuje jedlo v kuchyni. Zobrazené sú mnohé prvky zátišia, ale záujem maliara sa sústreďuje na ľudí. Dôstojná postava kuchárky, staršej ženy, ktorá sa obracia k chlapcovi a šikmé umiestnené postáv vytvárajú priestorové vzťahy.
.jpg)
Kristus v Martinom a Máriinom dome (okolo 1618) – spojenie žánrového výjavu s religióznym námetom. Kuchynský výjav, v ktorom sa prejavuje jeho humanistický postoj. Do výjavu včlenil mladú slúžku a vyjadril tým presvedčenie, že si sú všetci ľudia pred Bohom rovní a že aj menej dôležité veci si zaslúžia našu pozornosť.
Bakchov triumf – žánrovo poňaté slávne „pijanské“ dielo. Zobrazuje jednoduchých ľudí pri každodennej činnosti. Vynikajúce charakterové štúdie, postavy sú späté len veľmi voľne, ateliérové zoskupenie.
.jpg)
Vulkánová vyhňa (1630) - námet z antickej mytológie, postavy spája jednotný dej. Namaľovaný počas pobytu v Taliansku, živší a farebnejší kolorit.
Portrét pápeža Inocenta X. - vrcholné dielo druhého pobytu v Taliansku, je veľkou poctou pre cudzinca a najveľkolepejším výtvorom portrétnej maľby. Démonský zjav pápeža umelca priťahoval. Neusiloval sa zmierniť jeho nevzhľadnosť a drsnosť (bola tak očividná, že sa v konkláve ozvali hlasy proti jeho nastoleniu), portrét bol zhotovený len za niekoľko sedení.
Portrét z Fragy (1644) – portrét Filipa IV. zhotovený vo vojenskom tábore (vo Frage)
Merkúr a Argus (okolo 1659) - mytologický obraz pre Zrkadlovú sieň madridského zámku, pri požiari v roku 1734 bol zachránený.
Báj o Arachné – Las Hilanderas alebo tiež Priadky (okolo 1657 - 59) - posledné dielo. Patrí k vrcholným európskym dielam. Príbeh z mytologického sveta prenesený do všedného života. Obsah tvorí ovidiovský námet súperenia priadky Arachné s bohyňou Aténou. V popredí hlavný motív kompozície, činnosť oboch žien. Je prvým dielom zobrazujúcim prácu z prostredia manufaktúry.
Použité zdroje
- Götz Eckardt: Diego Velázquez (vydavateľstvo Tatran/Henschelverlag Berlín 1976)
- Robert Cumming: Veľkí umelci (vydavateľstvo Ikar, a.s. 2003)
- Svet umenia - zo španielského originálu El mundo del Arte preložili Želmíra Čížová, Elena Kratochvílová, Milada Pauleová, Erika Mináriková: Svet umenia (Edificio Oceano, Barcelona/Ikar, a.s. Bratislava, 2002)
- Diego Velázquez. Největší malíři. Život, inspirace a dílo, č. 66, Praha, 2000
- Juliet Heslewoodová: Kapitoly z dejín maliarstva (vydavateľstvo Slovart, s.r.o., Bratislava, 1995)