Pod celkový vzhľad diela sa nezmazateľne podpisuje materiál, ktorého pomocou maliar vytvoril svoje dielo. Rozvoj štýlu a techniky tvorby výtvarného diela je úzko spätý s vývojom farieb. Do 15. storočia, storočia vývoja olejových farieb umelci používali vodové a temperové farby. Boli síce esteticky príťažlivé, ale nemali schopnosť pôsobiť realisticky. Rovnako nebolo možné využiť rôzne techniky práce so štetcom príznačné práve pre olejovú farbu. Pomaly schnúca olejová farba umožňovala umelcom vykonávať zmeny na obraze priamo počas práce, čo bolo pri využití vodových a temperových farieb len veľmi zložitou procedúrou.
Pojmom tempera sa označujú všetky farby spájané emulznými spojivami. Taliansky výraz „temperare" znamená rozpúšťať, miešať, čo zodpovedá princípu techniky pracujúcej so zmiešaným, t.j.emulzným spojivom. Rozoznávame dva typy emulzných spojív, resp. emulzií: 1) olej rozptýlený vo vode, emulzia riedená vodou 2) emulzia s vodou rozptýlenou v oleji, riediteľná rozpúšťadlami. Oba typy sa uplatňujú v temperovej maľbe, bežnejšie sú však emulzie typu olej vo vode, lebo sa nimi jednoduchšie pracuje. Umožňujú totiž ostrý kresbový ťah štetca, z ktorého splývajú ľahšie než mastné tempery typu voda v oleji. Temperové farby riediteľné vodou majú tú výhodu, že sa po odparení vody stanú nerozpustné.
Úplný názov tempery znie vaječná temperová farba. K práškovému farbivu sa primiešal vaječný žltok – spájajúci prostriedok. Vytvorená farba sa nanášala v malých prerušovaných ťahoch ktoré takmer okamžite schli. Pigmenty použité v temperových farbách boli vyťažené z prírodných zdrojov – z minerálov, hliny, dreva a rastlín. Zvyčajne sa kupovali v lekárni. Najprv sa rozdrvili v špeciálnom mažiari, potom sa na kamennej podložke zmiešali z vodou tak, aby sa farbivo rovnomerne rozptýlilo.
Historický vývoj tempery
Technika tempery je veľmi stará, stretávame sa s ňou už v starom Egypte a opisujú ju všetky klasické pramene k dejinám maliarskych techník. Poznatok, že vodné emulzie sú po zaschnutí nerozpustné, urobil z emulznej maľby rozšírenú techniku najmä preto, že prirodzeným emulgačným prostriedkom sa mohol stať vaječný žĺtok, čo veľmi zjednodušilo prípravu emulzných spojív.
Tempera bola podľa súvekých správ technikou antickej maľby, a rovnako dominantnou technikou byzantskej tabuľovej maľby, ktorej silné tradície dlho dožívali v ruskom maliarstve ikon. Od jednoduchej techniky „ alla prima" primitívov tralianského trecenta dospela k technickým finesám a stala sa maľbou postavenou na zložitej optickej výstavbe farebnej vrstvy, prejavujúcou sa už v 14. storočí v dokonalosti stredoeurópskej a západoeurópskej tabuľovej maľby.
V 15. storočí vývoj tempery vrcholí v zmiešanej technike, ktorá už naznačuje prechod k olejomaľbe: bol to však prechod postupný a trval dlho do 16. storočia. Tempera sa potom uplatňovala v renesančnej nástennej maľbe, v dekoratívnej maľbe a v technicky retardovanej tabuľovej maľbe. Až 18. storočie znovu objavilo niektoré technické vlastnosti tempery, hlavne pre nástennú maľbu. V 19. storočí sa už tempera opäť vyskytuje ako svojbytná , vyhranená technika rýchle schnúcej maľby s nepriesvitnou farebnou vrstvou, vhodná na monumentálne úlohy maľby v historizujúcich slohoch.
Vývoj podkladov a podložiek pre temperu
Historickou podložkou temperovej maľby bolo drevo. Antický a egyptský maliari používali sykomorové a cedrové drevo, umelci talianskeho trecenta topoľ, orech a gaštan, ale aj píniu, hrušku a javor. V severnom Taliansku a v Nemecku dávali prednosť dubu a hruške, výnimočne buku, lipe a ihličnatým drevinám. Drevené dosky sa zostavovali z fošní hrubých 3 až 5 cm, spájaných kolíkmi alebo zvlakmi a ich povrch určený na maľovanie sa nahrubo urovnával rašpľou a potom sa brúsil. Maliarské cechy a bratstvá dbali na to, aby majstri na významnejšie objednávky používali skutočne dobre drevo vyschnuté drevo, zoťaté v zime a najmenej 5 rokov voľne schnúce.
Aby sa znížila nepríjemná vlastnosť dreva – objemové zmeny zapríčinené kolísajúcou vzdušnou vlhkosťou – obťahovalo sa pergamenom alebo plátnom, často aj oboma súčastne, a až na túto vrstvu sa nanášal podklad. Neskôr slúžil ako podložka pre temperovú maľbu papier, textil, omietka: dnes sa používajú hlavne drevovláknité dosky a preglejky.
Klasickým podkladom pre farebnú vrstvu temperovej maľby bola glejom spájaná sadra alebo krieda. V čase najväčšieho rozkvetu temperovej maľby v 14. storočí sa príprave venovala veľká pozornosť. Vznikla dokonca špecializovaná profesia pomocníkov – prípravárov, ktorí mali za úlohu pripravovať dosky na maľbu. Na povrch dosky sa stabilizujúcimi polepmi plátna sa nanášala najprv základná vrstva šedej, tzv. horskej kriedy, spájaná glejovou vodou. Po zaschnutí sa vrstva zarovnala rašpľou a obrúsila sušenou rybou kožou. Na túto vrstvu sa opakovane nanášali tenké nátery čistej kriedy tak dlho, kým sa povrch dokonale nevyrovnal a mohol sa jemne preleštiť. Preleštením vznikol dokonale hladký povrch, na ktorý sa naniesla izolácia (trenk) z glejovej vody alebo aj čistej, len silne zriedenej temperovej emulzie. Izolácia mala upraviť nasiakavosť kriedového podkladu, aby sa farby priveľmi nevpíjali (nezarážali), ale pritom sa viazali k podkladu. Na izoláciu sa už robila vlastná podmaľba (imprimitúra) , často vo dvoch vrstvách . Žiarivo biely kriedový sadrový podklad (gesso) mal veľký význam pri optickej výstavbe obrazu, vytváranej svetlopriepustnými až lazúrujúcimi farebnými nátermi: rovnakú úlohu tu mala aj riedka imprimitúra.
Popri čistých kriedových podkladoch poznala technika talianského trecenta aj podklady zo sádrovej štuky ( tzv. gesso), ktorá slúžila na plastickú moduláciu pozadia (napr. svätožiar,plastického rámovania, tlačeného a puncovaného pozadia a pod).
V súčasnej tempere, ak sa robí klasickým spôsobom, sa biely podklad stále používa. Dnes sa však temperou na drevené dosky maľuje skôr výnimočne, oveľa častejšie sú drevotrieskové dosky, laťovkové preglejky alebo aj plátno. Plátno však vyžaduje pružný glejený polokriedový podklad, pri ktorom platí zásada, že musí byť „chudý", t. j. málo spájaný.
Maľba temperou
Temperové farby sa riedia čistou vodou. Aj štetce sa pri striedaní farieb a po dokončení práce vymývajú vodou, preto musíme mať pri maľovaní pohár alebo inú nádobu a častejšie v nej vymieňame vodu. Ak chceme dosiahnuť dobre výsledky, musíme dbať aj na kvalitu a druh štetcov. Pri maľovaní temperou sa používajú ploché štetce. Najlepšie sú vlasové štetce no na voľné nanášanie farby stačí aj štetinový štetec.
Táto maliarska technika umožňuje docieliť všetky variácie z piatich základných farieb žltej, červenej, modrej, čiernej, bielej. Ak zmiešame žltú a červenú vznikne nám oranžová. Pri zmiešaní červenej a modrej je to fialová a pri modrej a žltej zelená. Ak miešame temperové farieb ich výsledkom sú rozmanité variácie farieb.
Na podmaľbu a lokálne tóny používame guľaté štetinové štetce, na delený a jemný rukopis kresbovej povahy tenké kunie a tchorie štetce a tzv. štetce linkovacie (šlepre). Paletu a štetce treba udržiavať stále v čistote a hneď po použití vymyť vodou, pretože stvrdnuté temperové farby sa nedajú dokonale odstrániť ani vodou, ani nijakým bežným rozpúšťadlom. Razantným čistením sa zničia štetce aj povrch palety.
Pri výstavbe obrazu v klasickej technike môžeme rešpektovať historický postup: na glejovo kriedový podklad urobíme kresbu buď tušom, alebo šedou farbou, inkarnáty podložíme teplou hnedou imprimitúrou a položíme pod maľbu na celú plochu. Až potom začíname s modeláciou objemov presvetľovaním. Na záver dokončíme lazúrami tiene a nasadíme najostrejšie svetlá.