Leonardo da Vinci

Leonardo da Vinci (1452 – 1519) bol všestranne talentovaný umelec, vynálezca, technológ a inžinier Leonardo da Vinci patrí k velikánom renesančného výtvarného umenia. Vytvorilo sa okolo neho veľa legiend a jeho diela sú najrozličnejšie interpretované. Už počas života bol považovaný za génia a mal záujmy vo všetkých sférach vtedajšej doby a svojimi výskumami prispel k rozvoju rôznych odborov. Napriek tomu, že mnohé vynálezy zostali nezrealizované, svedčia o širokej palete umelcových záujmov a pokusov.

Vyzdvihnutím postavenia umelca sa mu v prístupe k umeniu podarilo ovplyvniť nielen kritiku, ale aj verejnú mienku. Maliarstvo považoval za nadradené k ostatným druhom umenia (hlavne sochárstvu). Aj keď dokončil asi len okolo 20 umeleckých diel, o ktorých možno jednoznačne povedať že sú jeho tvorbou (z toho viaceré z nich sú poškodené, stratené alebo zostali nedokončené), do histórie výtvarného umenia sa zapísal zavedením nových prvkov. Na živobytie si nezarábal maliarstvom. Nepredal takmer žiadne obrazy a veľa z nich nebolo odovzdaných tým, ktorí si ich objednali. Prostredie kráľovského dvora mu poskytovalo druh zamestnania i odmeňovania, ktoré vyhovovalo jeho mimoriadnemu nadaniu. Hlavne ku koncu kariéry si uvedomoval, že je maľovanie obmedzené zrakovými limitmi.
Mýtus Leonarda da Vinci sa i v dnešnej dobe objavuje v rôznych mediálnych odvetviach, či už to je v umení, literatúre a kinematografii.

Zázračné a talentované dieťa

Leonardo da Vinci sa narodil 15. 4. 1452 v horskom mestečku Vinci (neďaleko Empoli). Bol nemanželským dieťaťom prominentného advokáta a matky Cateriny, ktorá pochádzala z nižšej spoločenskej vrstvy. Jeho rodičia sa nikdy nezosobášili. Od troch rokov sa o jeho výchovu staral otec Piero, ktorý sa oženil celkom 4 krát. Len z otcovej strany mal Leonardo 13 nevlastných súrodencov.

Začiatky jeho raného detstva sú opradené tajomstvom. Pravdepodobne začal kresliť a maľovať už v detstve. Už v mladých rokoch sa v kresbách venoval detailom, čomu sa bežne učia budúci maliari až počas učňovských rokov. Otec si všimol mimoriadnych intelektuálnych schopností i umeleckého talentu svojho syna a ukážky jeho kresieb zobral svojmu priateľovi, poprednému maliarovi a sochárovi, Andreovi del Verrocchio do Florencie. Zrejme okolo roku 1468 bol prijatý do učenia do Verrocchio dielne. Navštevoval ju 3 roky (zatiaľ čo učňovské obdobie zvyčajne trvalo 7 rokov). Jeho práce z učňovských rokov sú uložené v Galerii degli Uffizi vo Florencii. Najstaršie dochované kresby sú podpísané v ľavom hornom rohu jeho vlastným zrkadlovým písmom, nakoľko bol ľavák.

Vo Florencii žil Leonardo s otcom a jeho prvou manželkou. V dielni Verrocchia sa podieľal na vzniku niekoľkých diel spolu s ním.

Začiatok umeleckej dráhy vo Florencii

Ako samostatný majster vstúpil Leonardo da Vinci v roku 1472 do maliarskeho cechu sv. Lukáša. Jeho otec v tom čase pracoval ako notár pre Mediciovcov, čo bolo pre synovu kariéru určitou výhodou. Počas prvých rokov vo Florencii prijímal zákazky len na obrazy malých rozmerov a namaľoval niekoľko obrazov Madony. Známym a uznávaným sa stal koncom 70. rokov 15. storočia (vďaka obrazu „Madony v skalách“). Pravdepodobne vtedy začal pracovať na oltárnom obraze strednej veľkosti, zobrazujúceho „Svätého Hieronyma“. Po roku na ňom prerušil práce a nikdy ho nedokončil.

V roku 1476 bol dvakrát obvinený z domnelej homosexuality so svojím pomocníkom Jacopom Saltarellim (v tom čase to bol trestný čin), odsúdený však nikdy nebol - pravdepodobne pre nedostatok dôkazov.

Nespoľahlivý maliar

Podľa dochovaných záznamov bol Leonardo prívetivý a šarmantný muž. Svojou pedantnosťou a prílišnou snahou o dokonalosť bol však so sebou často nespokojný. Hoci bol mimoriadne talentovaným umelcom a svoje nadanie si uvedomoval, stratil svoju povesť ignorovaním termínov voči zákazníkom. Dokončil pomerne málo veľkých diel a veľa z nich nebolo vôbec nedokončených. Leonardovi súčasníci sa zmieňujú o jeho nesmiernej pomalosti a o neochote vôbec maľovať. Robil bádania a štúdie v rôznych odboroch a široká škála záujmov spôsobovala, že sa často púšťal do štúdií viac vecí naraz, ktoré neskôr odložil.

Praktické využitie študií v da Vinciho tvorbe

Podľa názorov Leonarda da Vinci umožňuje maliarstvo umelcovi vyjadriť hĺbku svojich citov. V celej tvorbe vidieť, ako sa jeho maliarska vnímavosť podieľa na výrazoch tváre a gestách jeho postáv. Snažil sa porozumieť anatómii človeka a študovať funkcie ľudského tela, aby sa mu lepšie podarilo zobraziť jeho vonkajšiu podobu. Skôr ako začal maľovať, mal už premyslenú a nakreslenú celú kompozíciu (kreslením si akoby robil poznámky). Na ulici často sledoval ľudí a robil si ich náčrty, ktoré ilustroval v nespočetných kresbách. Takmer vždy zobrazoval staršie osoby.

Nezvyčajnými pozorovacími schopnosťami skúmal všetko okolo seba a využíval pritom i svoju obrazotvornosť. Stal sa vynikajúcim maliarom prírody - zaujímal sa o nebezpečné prírodné úkazy, pozoroval pohyb rieky a porovnával ho s pohybmi mrakov. Študoval príklady zo života i prírody, ktoré prakticky využíval pri maľbe obrazov. Niektoré z nich priamo ovplyvnili jeho maliarsku tvorbu (napr. anatomické, optické, botanické). Zanechal obrovské množstvo grafických prác a kresieb v pohybe, ktoré sú načrtnuté energickými ťahmi pera a dokumentovali šírku jeho záujmov.

Zavedenie nových prvkov do maliarstva

Leonardo da Vinci patril medzi prvých, ktorí nahradili temperové farby olejovými farbami flámskeho pôvodu. Tie neschli tak rýchlo ako temperové a umožňovali robiť úpravy s odstupom času.

Využíval dynamickú kompozíciu - na vyjadrenie vzťahov medzi postavami zložitú tzv. ihlanovitú kompozíciu.

Leonardo ako prvý definoval atmosférickú (vzdušnú) perspektívu – nový spôsob, ako zachytiť vnem aj zo vzdialených predmetov. Zaoberal sa pozorovaním zmien farieb a ostrosti obrysov pri pohľade z veľkej vzdialenosti a vytvoril teóriu perspektívnej vzdialenosti. Zobrazené veci s pribúdajúcou vzdialenosťou strácajú na farebnej intenzite, na kontraste a prechádzajú do modrasta (dochádza k zmene farebnosti obrysov vzdialených objektov). Rozložením svetlých a tmavých plôch, svetla a tieňa dochádza k vytvoreniu hĺbky obrazu.
Objasnil revolučnú techniku prenosu postáv na oblé steny klenby a zaoberal sa lineárnou perspektívou.

Do maliarstva zaviedol techniku „sfumato“ – maľbu s mäkkými, rozplývajúcimi sa obrysmi a splývajúcimi tieňmi (dymová technika). Pôsobí, akoby sme sa na tvary a obrysy pozerali cez priesvitný závoj oparu. Vyznačuje sa mäkkými prechodmi, kedy sa kontúry takmer strácajú v hmlistej atmosférickej farbe.

Odchod do Milána

Okolo roku 1480 sa Leonardo da Vinci presťahoval do Milána. Dôvody jeho odchodu sú predmetom dohadov. Pravdepodobne považoval toto mesto ideálne pre svoje bádanie alebo dúfal, že získa významnejšie zákazky (nebol vybraný za maliara, ktorý sa mal podieľať na výzdobe Sixtínskej kapĺnky). Pred cestou adresoval list Ludovicovi Sforzovi (zvanému il Moro), v ktorom uviedol svoje schopnosti. Pozostávali z 36 oblastí a zdôraznil v ňom hlavne svoje nadanie pre vojenské inžinierstvo a len mimochodom uviedol, že je maliarom. Cítil, že najväčšiu nádej na získanie zamestnania má ako vojenský architekt alebo inžinier. Panovník ako priaznivec umenia si ho však povolal na dvor v roku 1482 ako maliara. K jeho prvým dokončeným dielam patrí „Dáma s hranostajom“ (asi 1484-1490).

U Sforzovho dvora bol poverený plnením mnohých úloh a zároveň sa mohol venovať svojim výskumom. V rokoch 1487 – 90 pre neho pracoval ako inžinier a zaoberal sa civilnou i vojenskou architektúrou, vojenskými stavbami, hydraulickými zariadeniami, ale i štúdiom latiny a zahájil prvé významné anatomické výskumy.

Počas pôsobenia v Miláne vytvoril výnimočné diela s náboženskými i svetskými námetmi. Od františkánskeho bratstva z kostola San Francesco Grande bol spolu s ďalšími umelcami poverený namaľovaním veľkého oltárneho obrazu. Leonardo namaľoval jeho strednú dosku - „Madonu v skalách“, ktorá sa dochovala v dvoch verziách. V rokoch 1494 - 97 namaľoval svoje najslávnejšie a najnáročnejšie dielo „Posledná večera“, pri ktorom použil nevhodnú techniku. Popri práci na nej si našiel dostatok času na uskutočňovanie vlastných nápadov.

Jedným z Leonardových nedokončených diel sa stal jazdecký pomník Francesca Sforzu (socha), ktorý bol najväčším projektom svojho druhu a mal byť odliaty z bronzu. Všetky plány boli pripravené už v 70. rokoch, ale realizácia sa stále odkladala. Na tomto ambicióznom diele pracoval so zaujatím od roku 1489 po dobu desiatich rokov. Jeho úsilie však zmaril v roku 1499 vpád francúzskych vojsk (oddiely Ludvika XII). Tie zničili model koňa a bronz určený na sochu bol použitý na delá.

Po páde vlády Ludovica Sforzu v roku 1499 opustil Leonardo Miláno a vrátil sa späť do Florencie (v službách Ludovica strávil 17 rokov).

Návrat do Florencie

Práce na soche poslúžili Leonardovi ako najlepšie odporúčanie. Umelec má v tejto dobe svoje najproduktívnejšie maliarske obdobie. Namaľoval napr. dielo „Panna Mária s dieťaťom“ aj slávny portrét „Mona Lisa“. V roku 1503 dostal objednávku na obraz „Bitvy pri Anghiari“. Freska však zostala nedokončená a opäť použitím experimentálnej techniky došlo onedlho k jej poškodeniu. Florentskí objednávatelia žiadali, aby vrátil peniaze alebo ju uviedol do pôvodného stavu, ale umelec požiadavku pokojne ignoroval. Vo Florencii sa stretol s ďalšími vynikajúcimi maliarmi - Michelangelom a Raffaelom. Vzniklo medzi nimi súperenie, ale taktiež na neho zapôsobila Michelangelova tvorba. Aj keď niekoľko rokov predtým ostro kritizoval prehnane svalnaté mužské postavy, po stretnutí s ním začal i on kresliť štúdie svalnatých mužských aktov.

V rokoch 1502 – 03 strávil takmer rok na cestách. Pracoval ako vojenský technik a architekt (pre Ceasara Borgiu). Cesty využil pre rad štúdií, vytvoril topografické kresby a venoval sa vedeckým výskumom (geometriou, anatómiou, štúdiom letu a vody – vytvoril projekt na odklonenie rieky Arno).

Druhý pobyt v Miláne a ponuka od francúzskeho kráľa

Okolo 1506 odcestoval znova do Milána a vstúpil do služieb francúzskych vládcov, ktorí tam mali sídlo (na ich priazni bol značne závislý). Od roku 1508 dostal povolenie, aby sa mohol v Miláne natrvalo usadiť a po zásahu francúzskeho kráľa bol oprostený od záväzkov vo Florencii. Počas druhého pobytu v Miláne vznikla v roku 1508 druhá verzia „Madony v skalách“ a namaľoval „Lédu s labuťou“.

Výrazne sa rozvinul umelcov záujem o anatómiu a urobil v tejto oblasti rad štúdií. Veril, že jeho práca prinesie ľudstvu prospech. Z rokov 1507 - 08 je doložená jeho prvá vykonaná pitva (uskutočnil ich vyše 30).

V roku 1513 presídlil Leonardo do Ríma, ale pobytom bol sklamaný (za pápeža bol zvolený Lev X.- Giovanni Medici, syn Lorenza Medici). Viac ako maľbe sa venoval svojim záujmom, geometriou, výskumom dynamiky vody - vysúšaním močiarov a vytvoril cyklus „Kresby potopy sveta“ (okolo 1515). V roku 1516 jeho mecenáš zomrel a keď prišla ponuka na dlhodobý pobyt u francúzskeho dvora, Leonardo odišiel z Ríma.

Intelektuálne záujmy nezvyčajných rozmerov

Leonardo da Vinci bol dokonalým znalcom techniky a všetky návrhy svedčia o nesmiernej nápaditosti vynálezcu. Vo veľa oblastiach bol samoukom. Už počas prvého pobytu v Miláne (okolo roku 1480) sa začal viac venovať návrhom vojenských zariadení a strojov či návrhom množstva variant lietajúcich strojov. Svojimi nápadmi prispel k rozšíreniu zavlažovacieho systému.

Dochovali sa nákresy mlynov a iných zariadení poháňaných vodou. Navrhoval lietadlá a opätovne sa vracal k štúdiu vtákov, konštrukcii krídiel a aerodynamike lietania. Niektoré návrhy patrili ku kuriozitám – napr. hrozivé, koňmi ťahané vojnové vozy opatrené pohyblivými kosami, guľa s otvormi, ktorá po výbuchu dokázala všetko roztrieštiť atď.

Súčasne s vynálezmi sa venoval architektúre, návrhom cirkevných budov (dochovali sa početné skice kostolov). Tento výnimočne všestranný umelec sa zaoberal tiež sochárstvom, geológiou a vytváral matematické hádanky. Vynikal v hre na hudobnom nástroji, vytváral nové typy bubnov a klávesníc. V optike sa stal autorom vedeckej štúdie o svetle a tieni v prírode. Jeho návrhy často presahovali technické možnosti svojej doby a takmer žiadny z jeho návrhov sa nedočkal realizácie, fantázia a zvedavosť víťazili nad ňou.

Anatomické štúdie

Leonardo súčasne okrem technických, umeleckých a vedeckých kresieb a návrhov študoval anatómiu ľudského tela. Čoraz viac pochyboval o starých názoroch na anatómiu človeka a funkcie telesných orgánov. Uskutočnil systematické štúdie dvoch mladých mužov. Pri skúmaní lebky a ich „dutín“ sa ale nechal mylne viesť niektorými nesprávnymi názory (napr. že slzy vychádzajú priamo zo srdca, miesta citu). V oblasti anatomickej kresby dosiahol obrovské výsledky (ako nikto pred ním) a vo svojom majstrovskom prevedení využil skúseností z pitiev. Najznámejšie sú kresby plodu v maternici či štúdie pohlavných orgánov. Na základe anatomických výskumov prišiel da Vinci okolo roku 1508 k zložitejšej
V roku 1489 začal písať knihu „O ľudskej postave“, ktorú nikdy nedokončil.

Štúdie proporcií ľudského tela

Známa je Leonardova štúdia proporcií ľudskej postavy vpísaná do kruhu alebo štvorca. Meral proporcie sediacich a kľačiacich mužov a výsledky meraní porovnával s jedinou dochovanou antickou teóriou proporcií, ktorou je Vitruviov človek. Okolo roku 1490 Leonardo sa Vinci znovu vyložil názory na proporcie ľudského tela. Sústavnou a systematickou štúdiou mužov dospel po mesiacoch merania k systematickému prehľadu ľudských proporcií. Na základe vlastných zistení a experimentálne získaných znalostí ľudských mier opravil nesúlad Vitruviových meraní. Precíznosťou meraní sa mu podarilo prekonať antický princíp a vytvoriť obraz, ktorý je dodnes akceptovaný ako verné stvárnenie Vitruviových zistení.

Posledné roky života

Posledné roky strávil Leonardo da Vinci vo Francúzsku v službách francúzskeho kráľa. V roku 1517 dostal pozvanie od Františka I. (nastúpil po Ludvikovi XII.). Kráľ mu udelil najvyššie pocty, menoval ho prvým maliarom a inžinierom. Dostal veľmi zaujímavý plat a veľký zámok v Cloux (v údolí rieky Loiry) neďaleko kráľovského sídla v Amboise. Okrem zabezpečovania rôznych slávnosti a predstavení sa venoval architektonickým návrhom, zavlažovacím projektom, štúdiom vodných vírov, odvodňovaniu a vytváraniu kanálov. Jediným zdokumentovaným zariadením, ktoré bolo zrealizované, sa stal vodomer.

Leonardo da Vinci zomrel 2. 5. 1519 v Cloux vo Francúzsku, podľa dochovaných informácií v prítomnosti Františka I. Podľa svojho želania je pochovaný v krížovej chodbe kláštora Saint-Florantain v Amboise.

Dedictvo rukopisov

Po smrti Leonarda sa našli objemné poznámkové rukopisy (dva z nich boli objavené až v roku 1965), písané jeho známym zrkadlovým písmom. Zdedil ich Leonardov priateľ a žiak Francesco Melzi a z tých najdôležitejších o maliarstve zostavil zbierku praktických a teoretických rád - tzv. Rady maliarom.

Ďalšie neucelené poznámky z rozličných oblastí (podľa niektorých zdrojov obsahovali až 13 000 strán) sú v súčasnosti umiestnené pod kodifikovanými názvami v rôznych európskych knižniciach, významnych galériach alebo v súkromnych zbierkach.
Od mája 2007 sú sprístupnené zadarmo kresby a rukopisy Leonarda da Vinci v digitálnom archíve (ktorý založila Knižnica Leonarda da Vinci).

„Stratené“ obrazy

Leonardov žiak, Giano Giacomo Caproti (prezývaný Salai), ktorý pracoval v jeho ateliéri od roku 1490 až do konca života, vlastnil niekoľko umelcových významných obrazov, ktoré boli hlavnými dielami. „Stratené“ obrazy sa našli v Salaiovom dome po jeho smrti (v roku 1524). Patrili medzi nich: Sv. Ján Krstiteľ, Léda s labuťou, Mona Lisa, ďalší portrét, Panna Mária s Ježiškom a sv. Annou a obraz Sv. Hieronyma.

Pri príležitosti 500. výročia narodenia Leonarda da Vinci bolo v mestečku Vinci v roku 1953 otvorené múzeum, ktoré je dokladom jeho rozsiahlej činnosti. V múzeu sa nachádza obrovská zbierka modelov jeho strojov, ktoré boli skonštruované na základe dochovaných kresieb.

Ďalšie významné diela

Madona s dietaťom, sv. Annou a Jánom Krstiteľom (okolo 1495), Portrét hudobníka (okolo 1490), Sv. Anna samotretia (1510), Madona s klinčekom (1478 - 81), Panna Mária s dieťaťom, sv. Jánom Krstiteľom a anjelikom, Sv. Anna, Panna Mária a Ježiško s barančekom, Bakchus (1513 - 15), Madona so sv. Jánom Krstiteľom (asi 1507 – 08)
Mona Lisa (asi 1503 - 1506) - predstavuje vrchol portrétneho umenia všetkých čias, záhadnosť úsmevu tajomnej florentskej ženy má nadčasovú príťažlivosť, v diele je dosiahnutá krajná vycibrenosť techniky sfumato.

Posledná večera (1494 - 97) - v zobrazení postáv zužitkoval výsledky svojich fyziognomických štúdií.

Krajina v okolí Arna (1473) - perokresba, prvé známe signované dielo. Skicu namaľoval ceruzkou v plenéri a v dielni ju prerobil na perokresbu. Považované je za jedno z najstarších zobrazení krajiny.
Madona Benois (1478 - 80) - nedokončené dielo, interperetácia tradičného námetu novým, osobitým spôsobom
Zvestovanie (1478) - priestorové rozvrhnutie výjavu, nie je tradičným oltárnym obrazom
Klaňanie troch kráľov (1481 - 82) - nedokončený oltárny obraz (o 15 rokov neskôr ho dokončil Filippino Lippi). Má mimoriadny význam pre štúdium maliarovej techniky a znamenal zmenu v chápaní tohto tradičného námetu.

Svätý Hieronym (1480-82) - nedokončené dielo, predstavuje Hieronyma ako kajúcnika v púšti. Svätcova postava je namaľovaná silne expresívne spojením anatomických vedomostí so znalosťou fyziognómie a zodpovedá da Vinciho názorom na mimoriadne významnú výrazovú hodnotu tváre a gest. Po prvý raz je znázornená prapôvodná nehostinná krajina bez prítomnosti a zásahov človeka. Objednávateľ je neznámy, v súčasnosti sa nachádza vo Vatikánskej obrazárni.
Podobizeň dámy (tiež Dáma z Lichtenštajnska - alebo omylom nazývaný Portrét Minervy Benciovej, okolo 1475) - prvé dielo namaľované striedaním jemného svetla, jasných a tmavých tónov, ktoré dodávajú tvári vnútornú psychologickú vibráciu. Žena je zobrazená v protisvetle borievky.
La Belle Ferroniére (1495-98) - obraz venovaný ďalšej Sforzovej favoritke, pravdepodobne Lucrezii Crivelliovej
Madona Litta – vedú sa spory o autorstve diela, s určitosťou sa umelec podieľal na jeho kompozícii, dochovali sa prípravné štúdie.

Madona v skalách – obraz dostal názov podľa pôsobivej scenérie, na pozadí sú zobrazené rastliny na základe botanických znalostí. Harmonická kompozícia s výraznejším dôrazom na architektonické a sochárske efekty. Dochovali sa dve verzie, prvá z nich bola namaľovaná počas prvého pobytu v Miláne (asi 1483- 86). Druhú (okolo roku 1508) maľoval pravdepodobne Leonardo len sčasti, pod jeho vedením sa ňom podieľal jeho žiak Ambrogio de Predis. Niektoré detaily zostali nedokončené (Ježiškov chrbát, ľavá ruka anjela – domaľované boli neskôr) a stali sa dôvodom pre podanie súdnej žaloby milánskou cirkvou.
Madona s dieťaťom a sv. Annou (asi 1510) – nedokončené dielo, posledná verzia obľúbenej témy, majstrovsky použitá technika sfumato
Sv. Ján Krstiteľ (1509) - je pokladané za posledné dielo, ktoré celé namaľoval Leonardo sám

Použité zdroje

Enrica Crispino, Život umělce Leonardo (vydala Euromed ia Group k.s. – Knižní klub, Praha, 2010)
Juliet Heslewoodová, Kapitoly z dejín maliarstva (vydavateľstvo Slovart, s.r.o., Bratislava, 1995)
Velikáni výtvarneho umenia (vydavateľstvo Perfekt, a.s., Bratislava, 1996)
Renesancia (vydavateľstvo Perfekt, a.s., Bratislava, 1995)
Alison Coleová, Perspektíva (vydavateľstvo Perfekt, a.s., Bratislava, 2000)