Taliansky maliar a architekt Raffaelo Sanzio (1483 – 1520), prezývaný Raffael patrí spolu s da Vincim a Michelangelom k vrcholným a najviac charakteristickým predstaviteľom renesancie. Raffael si vytvoril vlastný, kultivovaný a osobitý štýl maľby. Brilantné zvládnutie techniky odzrkadľuje absolútnu perfektnosť a harmonickú vyrovnanosť jeho diel.
Mnohostrannosť tvorby
Nesmierne ambiciózny a mimoriadne talentovaný umelec našiel uplatnenie v rôznych odboroch – v maliarstve, archeológii či architektúre.
K jeho typickému výtvarnému vyjadreniu patrí prirodzenosť, spontánnosť, dômyselné zobrazenie postáv a dokonalá perspektíva. Majstrovsky zvládal všetky aspekty maliarstva vrátane celej škály postáv, ktoré dokonale vyjadrovali charakter zobrazovaných modelov. Obdiv vzbudzujú rozmanité svojské efekty a architektonické pozadie. Svetlo dodáva postavám plastickosť a stiera ich obrysy. V neskoršej tvorbe sú jeho postavy viac statické a robustné.
Kompozičné majstrovstvo
V ranej tvorbe prevzal Raffaelo kompozične veľa od Perugina. Vo Florencii sa vymanil z jeho vplyvu. V dielach sa sústreďuje na vyváženosť deja a výrazu, emócie vyjadruje pohybom celého tela. Mal schopnosť zobraziť celú škálu emotívnych stavov. Typická je mäkkosť kontúr a prirodzený zmysel pre jednoduchosť. Raffaelove harmonické kompozície sú prehľadné a významovo odstupňované.
Kompozičné majstrovstvo bolo výsledkom systematickej a cieľavedomej prípravy. Vyzretú, farebne živú a uvoľnenú maľbu môžeme nájsť napr. v obraze „Madona Sixtova“ (1513 – 14). Majstrovstvo v komponovaní obrazu do okrúhleho formátu preukázal v diele „Madona v kresle“.
Raffaelov život
Raffaelo Sanzio sa narodil 26.-28. 3. alebo 6. 4. 1483. Vyrastal v Urbine v spoločnosti ľudí so záujmom o umenie. Toto mesto bolo dôležitým centrom kultúrneho života Talianska. Jeho otec Giovanni di Santi di Pietro bol priemerný maliar a básnik. Od roku 1488 bol dvorným maliarom kniežat Montefeltrovcov, urbinskych vojvodov. Synovi bol jeho prvým učiteľom. Ako osemročnému Raffaelovi zomrela matka. O rok neskôr sa jeho otec znovu oženil, ale zomrel v roku 1494 (keď mal Raffael 11 rokov). Raffaelo zostal sirotou a jeho poručníkom sa stal strýko z otcovej strany, kňaz Bartolomeo.
Od roku 1496 pomáhal Raffaelo v ateliéri Perugina. Začal k nemu chodiť do školy, kde vynikal nad ostatnými. Prejavil sa ako mimoriadne nadaný a už ako 17 ročného ho oslovovali majster.
Osobnosť Raffaela
Vyhľadávaný bol i pre svoje zdvorilé správanie, vybrané vystupovanie a ochote ku kolegom. Uhladený, šarmantný a umelecky, intelektuálne i fyzicky veľmi zdatný Raffael mal povesť prelietavého milovníka. Priťahoval ženy a bol známy mnohými ľúbostnými aférami. Jediný trvalejší vzťah mal pravdepodobne ku kurtizáne Fornaríne. Najlepšie sa mu darilo znázorniť tématiku ženskej krásy a často maľoval svoju rímsku milenku Fornarínu.
Príchod do Florencie
Z Urbína odcestoval Raffael do Florencie v roku 1504 a stal sa maliarom veľkých dramatických výjavov. Dostával veľa zákazok, tvoril dekoratérske práce a scénické dekorácie. Čoskoro si získal uznanie vplyvných osobností, maľoval pre nich náboženské obrazy a mnoho portrétov.
Cyklus pôvabných madon
Tvorba Raffaela vzbudzovala veľký obdiv. Až vo Florencii sa začal venovať maľbám madon a stali sa jeho obľúbenými témami. Vytváral nové, pôvabnejšie variácie tohto námetu. Jeho madony majú mäkké črty, sú krásne, jemné a ich pohľad je uprený niekde dole – majú mierne sklopené viečka. Pri ich maľbách redukoval farebnú paletu na hlavné elementárne farby pleti, šiat a krajiny. Koloristická jednoduchosť a obrysová kresba umocňovala ich lyrický účinok. Cyklus pôvabných madon mu priniesol najväčšiu slávu.
Rím – centrum renesančnej kultúry
Koncom roka 1508 pricestoval Raffael do Ríma, ktorý bol v tom čase novým centrom renesančnej kultúry. Pápež Július II. podporoval aj tie najodvážnejšie tvorivé zámery v meste a v období renesancie bol jedným z najvýznamnejších mecenášov umelcov. V Ríme pracovali viacerí predstavitelia dôležitých disciplín, okrem iných aj Michelangelo a Leonardo da Vinci. Raffael sa účastnil na prestavbe mesta, dekoroval rímske paláce či riadil stavbu Baziliky sv. Petra.
Počas pobytu v Ríme namaľoval niekoľko rozsiahlych oltárnych diel. Venoval sa objednávkam urodzených klientov. V roku 1511 realizoval veľký projekt pre bohatého bankára Agostina Chigiho (Villu Farnesinu slúžiacu na bujarú zábavu). Posledný projekt, sériu fresiek pre klenbu druhej lodžie Chigiho vily realizovali výlučne asistenti.
Objednávka do Francúzska od kardinála Giulia de´Medici z roku 1517 bola s problémami dokončená až po Raffaelovej smrti, ale na jeho počesť zostala v Ríme.
Pápežov obdiv k maliarovi
Pápež Július II. bol jedným z Raffaelových najväčších objednávateľov. Keď sa dopočul o ďalšom mladom a talentovanom maliarovi, poveril Raffaela premaľovaním pápežských súkromných komnát vo Vatikáne. Napriek tomu, že boli práce na ich výzdobu už v pokročilom štádiu a Raffael mal len málo skúseností s freskou, dostal túto veľkolepú úlohu. Pápež bol jeho tvorbou očarený a poveril ho výzdobou zvyšných miestností a zavrhol všetky zvyšné diela i maliarov, ktoré už boli vytvorené. Strop, na ktorom ale pracoval Perugino, zostal nedotknutý.
Raffael bol menovaný dvorným maliarom a neoficiálnym portrétistom pápežskeho dvora. Po smrti Júlia II. zadával umelcovi ďalšie projekty jeho nástupca, Lev X. a poveril ho dokončením malieb pápežskych súkromych apartmánov. V roku 1519 vyzdobil so spolupracovníkmi vatikánsku lodžiu výjavmi zo Starého zákona.
Najúchvatnejšie výtvory renesancie
Dekoračné práce súkromných apartmánov pápeža pokračovali až do roku 1517. Zakázka od pápeža na dekorovaní sál, tzv. stanzií (stanza - izba pápeža) celkom zmenila Raffaelovu umeleckú dráhu. Séria fresiek pre papežské komnaty je považovaná za najúchvatnejšie diela vrcholnej renesancie.
Výzdobu prvej siene, v ktorej sa podpisovali oficiálne dokumenty (súdna a podpisová miestnosť pápeža - Stanza della Segnatura) maľoval Raffael od roku 1508 do roku 1511. Po dokončení prvej siene sa stal slávnym. Ideová koncepcia je naplnená zobrazením štyroch hlavných vedných odborov na strope v podobe štyroch krásnych žien – Filozofie, Teológie, Poézie a Práva. Alegorickou formou rozvíja tieto témy na piatich veľkých kompozíciách na stenách.
Výzdoba druhej stanzy (Heliodorova sieň - Stanza d´ Eliodoro) je odlišná od malieb prvého priestoru. Raffael ju maľoval v rokoch 1511 - 14, dej je temperamentný, má dramatický a živo expresívny štýl, zvýraznené sú kontrasty.
Dekorácia tretej vatikánskej komnaty, tzv.“ohnivej sály“ (Sieň ohňa - Stanza dell´Incendio) bola realizovaná v rokoch 1514 - 17. Objednávateľom bol nový pápež Lev X. Štýl tejto sály má nižšiu úroveň, nakoľko sa Raffaelovi množili objednávky a musel čoraz viac využívať pomocníkov. Jeho vlastným dielom z tejto sály je freska „Požiar v Borgu“. Zobrazuje príhodu pápeža Leva IV., ktorý zázračne uhasil vyčínajúci požiar.
Raffaelova realizácia v architektúre a urbanizme
Po smrti pápeža Júlia II. v roku 1513 si Raffaelo získal podporu aj u nového pápeža Leva X. Ten trval na dokončení začatých prác a zapojil ho do ďalších početných projektov v oblasti architektúry a urbanizmu. Novým pápežom bol v roku 1514 menovaný jeho architektom.
Raffaelo bol ešte počas života pápeža Júlia II. odporúčaný, aby ho architekt Donatelo Bramante prizval k stavbe Baziliky sv. Petra (začiatok výstavby 1506). Po smrti Bramanteho v roku 1514 prevzal Raffaelo vedenie stavby. O rok neskôr sa pustil do projektu rekonštrukcie plánov starovekého Ríma a dostal poverenie na vedenie antických vykopávok v Ríme, ktoré mali zachovať archeologické dedictvo mesta.
Návrhy tapisérií pre Sixtínsku kaplnku
Koncom roku 1514 dostal Raffael od pápeža okrem maliarskych prác a architektonických povinností objednávku na vytvorenie tapisérií zo zlata a florentského hodvábu, ktoré boli určené na výzdobu nižších stien Sixtínskej kaplnky. Raffael vytvoril návrhy kartónov na desať tapisérií v skutočnej veľkosti a podobe. Tkáčom sa snažil výjsť v ústrety tým, že pohyby a kompozície otáčal v zrkadlovom obraze, aby im pri tkaní zjednodušil prevod. K maľbe používal riedke, takmer akvarelové tempery, pod ktorými bola vidieť kresba. Návrhy boli zaslané do Bruselu, kde boli podľa nich utkané tapisérie. Dokončené boli o dva roky a potom zaslané späť do Ríma. V priebehu roku 1519 bolo prvých sedem kobercov vystavených v Sixtínskej kaplnke pod nástennými maľbami. Získali veľký obdiv (nevyzerali ako tkané, ale ako namaľované). Dnes sa nachádzajú v Londýne, v Múzeu Viktórie a Alberta.
Prípravné kartóny boli pri tkaní v Bruselu rozstrihané, následne zlepené a stali sa predlohou k ďalším sériam tapisérií i v iných dielňach. Nakoniec sa vrátili do Vatikánu a momentálne vyblednuté visia vo Vatikánskej pinakotéke.
Umelcove štedré príjmy a jeho ďalšie smerovanie
Rastúce príjmy Raffaelovi umožnili si zakúpiť v Ríme prvý dom (v roku 1515) na Borgo Nuovo, o dva roky neskôr zborený palác a prikúpil ešte vinicu. Mal príjmy aj z pápežskej pokladnice, čo mu umožňovalo za výhodných úrokov požičiavať peniaze. Na vrchole slávy a uznania Raffael podnikal výlety so svojimi študentami, ktorých vychovával v maliarskom umení. Sám pracoval na obrazoch bez oficiálnych objednávok, venoval sa viac štúdiu rímskej antiky a pripravoval kartóny k tapisériam, zatiaľ čo jeho dielňa pokračovala v začatých prácach na objednávkach. V tomto období jeho maliarska činnosť ustupuje do pozadia.
Náhle úmrtie
Kariéru Raffaella Sanzio ukončila predčasná smrť. Zomrel náhle 6. 4. 1520 ako 37 ročný po týždňových vysokých horúčkach, ktorých príčina sa neobjasnila. Prial si byť pochovaný v Panteóne, antickom sarkofágu. K tejto budove z čias antiky mal umelec osobitý vzťah.
Zanechal po sebe rozsiahle dielo a mnohých obdivovateľov i z radov uznávaných umelcov (Ingres, Delacroix).
Významé diela
Autoportrét (1506), Portrét Fornariny (1518 – 19), Svätá Anna Samotretia (1510), Raffael s priateľom (1518), Zasnúbenie Panny Márie (1504), Madona Orleánska (1506), Agnolo Doni (1506), Ukladanie do hrobu (1507), Podobizeň kardinála (1510 – 11), Pápež Július II. (asi 1511- 12), Madona rodu Alba (1511), Svätá Cecília (1514), Baldassare Castiglione (1514 – 15), Klenba s postavou spravodlivosti (1509), Sv. Katarína (1508), Madona so stoličkou (1514 – 15), Krásna zahradníčka (nazývané aj Madona z Louvru, 1507)
Vyhnanie Heliodora z Chrámu (1511 – 14) - freska z druhej vatikánskej stanzy vyznieva mimoriadne dynamicky. Jazdec sprevádzaný anjelmi šliape po Heliodorovi kopytami svojho koňa, z druhej strany sa prizerá pápež Julius so svojim sprievodom.
Omša bolsenská (1512) – freska z druhej vatikánskej stanzy, spomienka na udalosť z roku 1263 z Bolsenu, kedy kňaz zapochyboval o prítomnosti tela Kristovho v hostiách na oltári. Zázraku bol prítomný klačiaci pápež Július II. s kardinálmi.
Sixtínska Madona (1513 - 14) - vrcholné dielo, najviac obdivovaný obraz s touto témou. Postava Madony i kľačiacich svätých v zlatých rúchach akoby prichádzali bližšie v oblačnom neskutočnom priestore, ktorý sa otvára medzi zelenými návesmi. Na spodnom ráme sú dvaja o ruky opretí anjelici pozerajúci smerom hore. 
Žena so závojom - La Velata (okolo 1516) - prekrásna podobizeň ženy so zasnenou tvárou
Portrét ženy - La Donna Velata (okolo 1515 – 16) - predstavuje neznámu ženu, podmanivá prostota ženinho vzhľadu (portrét je často spájaný s maliarovou dlhoročnou milenkou Fornarínou).
Madona Connestabile (1504) - technicky prekvapivo vyspelé dielo
_-_WGA18629.jpg)
Madona s dieťaťom a malým sv. Jánom (1513 – 14) - úchvatne takmer dokonalé zachytenie materinskej lásky, farby napomáhajú k zvýrazneniu nehy
Sen rytierov, Tri Grácie (1504 – 05) - kedysi tvorili dvojstranný obraz (diptychon)
Dáma s jednorožcom (1505 – 06) - alegorická podobizeň
Madona v zeleni (alebo Madona z Belvederu, 1506) – krásna snivá madona s jazernou krajinou v pozadí
Dišputa (La Disputa 1508 – 09) – freska z prvej vatikánskej stanzy. Zobrazuje slávnostneé zasadnutie k oslave eucharistie, ktorého sa účastní svetská a nebeská cirkevná hierarchia podľa dobových predstáv katolíctva. Zobrazuje, ako teológovia uvažujú o tajomstve eucharistie.
Athénska škola (1509 – 10) – freska z prvej vatikánskej stanzy znázorňuje filozofiu. Zhromaždenie umelcov je situované do masívneho architektonického priestoru. Jednotlivé skupiny filozofov reprezentujú sedem slobodných umení. Postavy reagujú s prekvapujúcou rozmanitosťou gest. Umelec zobrazil aj sám seba v čiernej čiapke v pravej časti obrazu na kraji. Niektoré tváre súčasníkov sú ukryté vo fiktívnych podobizniach. 
Parnas (1510 – 11) – freska z prvej vatikánskej stanzy. Scénu tvorí prirodzený terén pahorku s vavrínovým hájom. Postavy deviatich antických a deviatich súčasných básnikov vystupujú po svahu hore a zostupujú okolo vrcholu. Magické číslo deväť sa opakuje vo viacerých motívoch..jpg)
Triumf Galatey – freska z prvej vatikánskej stanzy. Mytologický príbeh plný radostnej tématiky, nová je svetlá farebnosť a hybnosť tiel.
La Fornarina (1518 – 19) - zmyselný portrét poloobnaženej ženy na hlave s exotickou pokrývkou. Je pokladaný za portrét jeho milenky Margharity Alutiovej zvanej Fornarína. Údajne jej bol venovaný, blízkemu vzťahu napovedá nápis na páske jej ruky Raphael Urbinas. Obraz je znamenitou kombináciou kresby a maľby. Zostal pravdepodobne nedokončený v Raffaelovom ateliéri a domaľovaný bol až po jeho smrti zrejme niektorým z jeho žiakov.
Premenenie Pána (1520) – posledný Raffaelov obraz. Zostal nedokončený a dokončil ho Giulio Romano.
Použité zdroje
- Juliet Heslewoodová, Kapitoly z dejín maliarstva (vydavateľstvo Slovart, s.r.o., Bratislava, 1995)
- Velikáni výtvarného umenia (vydavateľstvo Perfekt, a.s., Bratislava, 1996)
- Raffael. Největší malíři. Život, inspirace a dílo, č. 38, Praha, 2000
- Oldřich J. Blažíček: Raffael (nakladatelství krásné literatury a umění, n.p., Odeon Praha, 1982