Štetce | Výtvarná výchova

Štetcom treba venovať veľkú pozornosť, keďže niektoré druhy predstavujú naozaj značnú finančnú investíciu. Po skončení práce ich hneď vyperieme vo vode, prípadne inom vhodnom rozpúšťadle. Umelé štetce sú náchylné na usadzovanie farby tam, kde sú vlasy zovreté kovaním, čím sa kovanie roztiahne a štetec sa zničí.

V stredoveku sa štetce zhotovovali väčšinou z veveričích chlpov. Používal sa najjemnejší vlas z veveričích chvostov, ktorý sa viazal podľa požadovanej hrúbky štetca do supích, husích, slepačích a holubích bŕk. Maliari si zhotovovali štetce väčšinou sami a jestvoval celý rad osobitých vylepšení. S rozvojom olejomaľby sa prejavila potreba štetcov s tvrdšími vláknami, ktoré boli odolnejšie a lepšie držali tvar. Začali sa tak používať štetce s jazvečej, tchorej, kunej ale i teľacej srsti. V Číne to bolo hlavne zo srsti munga a vlka. Prasacie štetiny sa používali najmä na nástenné maľby, keďže boli odolnejšie voči zodretiu, široké a s krátkym vlasom.

Štetec je zložený z troch častí. Skladá sa z držadla, úchytky a štetín. Tvar držadla závisí od tvaru štetinovej časti, ktorá je buď zalisovaná na vrchole držadla v kovovej objímke. Rozlišujeme štetce vlasové a štetinové s vlasom rôznej hrúbky a dĺžky. Na označovanie veľkosti štetcov, od najtenších po najhrubšie sa používa stupnica od 0 po 28. Čísla od 0 po 3 sú vhodné len na miniatúry a drobnomaľbu. Na bežnú prácu sa však najčastejšie používajú hrubšie štetce, ktoré držia lepšie farbu a dávajú plný, robustný a výrazný rukopis.

Najdôležitejším nástrojom klasickej maľby je štetec. Je to maliarske náradie, ktoré umožňuje ľubovoľný spôsob nanášania farebnej vrstvy a jeho vlastnosti dovoľujú maliarovi diferencovať rukopis do charakteristického osobitého výrazu. Rôzne druhy štetcov sa líšia nielen svojou veľkosťou, ale aj druhom, tvarom, počtom, veľkosťou i usporiadaním štetín.