Techniky maľby a kresby | Výtvarná výchova

Pokryte celý hladký kresliaci papier vrstvou bieleho alebo rôznofarebného pastelu. Striedajte náhodne alebo podľa určitého plánu vrstvy a pásy rozličných farieb, pričom postupujete od najsvetlejších cez tmavšie, až napokon naneste na celú plochu čiernu voskovú farbu alebo čierny prípadne farebný tuš, do ktorého pridajte trocha mydla, aby lepšie prilipol. Tak sa Vám tuš nebude odlupovať.

Koláž je francúzsky výraz/collage -lepenie/,ktorým sa všeobecne označuje výtvarná technika nalepovania rozličných materiálov, predovšetkým papiera a tkanín. Táto technika vyžaduje viac trpezlivosti. Obľubovali ju najmä umelci v prvej polovici 20 storočia, z nich najvýznamnejší sú Braque, Picasso, Matisse.

Na platňu zo skla, kovu alebo z plastickej hmoty nanesieme olejovú, temperovú alebo tlačiarenskú farbu podľa vlastnej predstavy. Na platňu položíme mierne pijavý papier a pritlačíme ho. Vrstva farieb sa pritlačí na papier a obraz nás prekvapí farebnými účinkami. Monotypiu možno vytvoriť aj trochu odlišným spôsobom. Medzi dve platne nanesieme hrubú vrstvu farieb. Keď ich od seba oddelíme, tak že každú posunieme opačným smerom, farby sa posunú, rozmažú a vytvoria zaujímavé a zakaždým veľmi originálne obrazy. Sú to náhodne efekty, závisia však vo veľkej miere od aj od obratnosti a citu pre farby.

Je to technika moderná, pomerne rýchla, pôsobivá a prinúti vás vystihnúť základné tvary vecí, lebo špachtľou sa nedajú maľovať drobné detaily. Experimentovať s touto technikou je veľmi užitočné, lebo vyžaduje zručnosť a jasné predstavy. Farba vymiešaná a nanesená špachtľou je sviežejšia a svietivejšia ako pri práci štetcom. Preto ak máte sklon k „ mazaniu“, usilujte sa od toho odučiť používaním špachtle.

Perokresba tušom na svetlý papier je pôsobivejšia ako kresba ceruzou. Jestvuje veľa druhou pier, alebo iných končitých nástrojov, ktorými sa dajú zhotoviť výrazné kresby: oceľové pero s ostrým hrotom, drievko, pero s piatimi hrotmi, bambusové alebo trstinové pero, redisové pero atď. Kedysi sa používalo na perokresbu iba husie brko, ktoré sa dalo zastrúhať rozličnými spôsobmi, podľa potreby.

Temperové farby sa riedia čistou vodou. Aj štetce sa pri striedaní farieb a po dokončení práce vymývajú vodou, preto musíme mať pri maľovaní pohár alebo inú nádobu a častejšie v nej vymieňame vodu. Ak chceme dosiahnuť dobre výsledky, musíme dbať aj na kvalitu a druh štetcov. Pri maľovaní temperou sa používajú ploché štetce. Najlepšie sú vlasové štetce no na voľné nanášanie farby stačí aj štetinový štetec.

Na techniku akvarelu sa používajú akvarelové farby. Dnes máme k dispozícií veľmi kvalitné akvarelové farby, vyrábané v rozličných formách – v tubách, téglikoch i v tuhej podobe, nemožno celkom vylúčiť vždy zaujímavú možnosť technického experimentu s vlastnou prípravou farieb, či už kvôli vyskúšaniu starej techniky, alebo vlastnému hľadaniu, väčšmi zodpovedajúcu výtvarnému zámeru. Tvrdé farby v tvare gombíkov a kociek ktoré sú na trhu, nie sú určené len na študijné (školské) účely, ako ich často označujú a považujú za menej hodnotné, ale sú napríklad veľmi vhodné na maľbu miniatúr.

Znalosť rozotierania pigmentov a farbív vodou je veľmi stará. Môžeme ju sledovať už v najstarších prejavoch ľudskej hmotnej kultúry ako najjednoduchšiu dekoratívnu techniku, ale aj pri výzdobe rukopisov (najstarším príkladom sú egyptské knihy mŕtvych). Najviac sa používala v Japonsku a Číne, kde sa takto zdobili dekoratívne predmety (vejáre, lampy, tienidlá) a závesné obrazy (makimona). Už v užšom zmysle je však akvarel známy ako samostatná technika maľby až na konci 17. storočia, hoci už nemeckí maliari v prvej polovici 16. storočia – Albrech Durrer, Hans Holbein a niektorí umelci podunajskej školy, napríklad Albrech Altdorfer – akvarelovú techniku bežne používali. Lukáš Leydenský tak isto koloroval svoje kresby akvarelom.

Akvarel si vyžaduje ľahkú pijavú podložku bez výraznejšej štruktúry so schopnosťou odrážať svetelné lúče. Podložka totiž má aj funkciu podkladu, ktorý sa pri akvarely používa výnimočne a obmedzuje sa skôr na charakter preparácie alebo imprimitúry. Z tohto hľadiska sú najvhodnejšie a najpoužívanejšie papiere, pergamen, hodváb a kostené, hlavné slonovinové doštičky. Celkom výnimočne na začiatku 20. storočia sa používali aj plátené podložky s osobitne upravenými kriedovými podkladmi. Papier na akvarel musí byť ručný, dlhovláknitý, primerane tenký a pijavý, čomu najlepšie vyhovujú špeciálne polokartóny a kartóny tradičných značiek.

Akvarel je technika vyžadujúca veľkú skúsenosť a zmysel pre farebnú skladbu transparentných vrstiev. Možno ju, prirodzene, použiť celkom voľne buď priamo miešanými farebnými odtieňmi, alebo ich zložitým vrstvením za použitia lavírovanej monochrómnej podmaľby, zvyčajne hnedých alebo šedých odtieňov. Pri vrstvení silne transparentných lazúr musíme počítať s tým, že dostaneme lomové odtiene celkom iného rázu, než u priamo miešaných farieb. Spôsobuje to oveľa väčšmi sa uplatňujúca subtraktívna optická skladba farieb.

Akvarel je technikou lazúrnych farebných vrstiev – pigmentov, jemne rozptýlených v spojivách riediteľných vodou. Lazúrny efekt sa využíva pri akvarely celkom dôsledne, pričom si táto technika vynucuje obrátený postup výstavby farebnej vrstvy než pri pastely – najintenzívnejšie svetlá vytvára len podklad maľby, najintenzívnejšie tiene zas najhustejšia farebná vrstva alebo súčet vrstiev, ale stále bez krycieho efektu.

Pomocou batiky zdobili látky rôzne národy už viac ako pred 2000 rokmi. Zvyšky plátna zdobené batikou našli v egyptských hrobkách už v 5. storočí. Vykopávky v Číne odhalili, že výrazná batika sa tam robila v 7. storočí. Niektoré dôkazy naznačujú, že batika pochádza práve z Číny. Batikovanie tu vzniklo v 1., alebo 2. storočí pred našim letopočtom. Ázijci farbili svoje odevy rôznymi farbami pomocou prírodných látok, získavaných z častí kvetín a stromov. Staroveké vzorky batiky sa našli aj v Japonsku a Indii, kde sa batikovala hlavne bavlna a hodváb. Batikovanie sa do sveta neskôr rozšírilo hlavne obchodnými cestami.

Batikovanie je starobylá remeselná technika využívaná pri zdobení a farbení rôznych predmetov, najmä textílií. Pomocou batiky zdobili látky rôzne národy už pred viac ako 2000 rokmi a dnes toto umenie opäť prekvitá. Podstata batiky leží v prekrývaní miest, ktoré majú zachovať svoju pôvodnú farbu. Ostatný nezakrytý povrch predmetu sa potom zafarbí a po zaschnutí sa krycí materiál opatrne odstráni. Výsledkom sú potom zaujímavo zafarbené ornamenty, ktoré zachovávajú obrys pôvodného vzoru. Technika batikovania sa hojne využíva nielen pri bežnej výtvarnej tvorbe, ale najmä pri ľudovej umeleckej tvorivosti. Veľkou výhodou batiky je aj to, že sa s ňou dá ľahko pracovať aj v bežnom domácom prostredí.